Cesty, ktoré stvorili ColoMBianu

Môj príbeh nie je príbehom hotelového turistu, ktorý si z katalógu vybral dobrodružný zážitok v Amazónii. Je skôr prostým dôkazom toho, čo sa stane, keď začnete veriť svojej intuícii.

Cestovanie ma bavilo snáď odjakživa. Už ako dieťa som snívala o ceste okolo sveta. Predstavovala som si krajiny plné usmiatych tancujúcich Juhoameričanov, horúcu oranžovú Saharu s ťavami, Áziu, jej zelenú prírodu a drobných ľudí, ktorí obrábajú svoje kaskádovité ryžové políčka. Moje cestovateľské sny ma neopustili, ani keď som vyrástla. Dospelí sú však majstri v odkladaní snov a hľadaní dôvodov, prečo sa niečo nedá uskutočniť práve teraz. Vždy sa nájdu nejaké prekážky – práca, partner, hypotéka. Keď sa môj život odrazu vyvinul tak, že mi nič nebránilo využiť šancu, ktorú mi ponúkol, povedala som jej áno, zbalila som si kufor a odletela do Španielska.

Hoci som sa v tom čase učila španielčinu už dva roky, v Španielsku som dovtedy nikdy nebola. Vybrala som sa preto posmeliť v jazyku do Cádizu, jedného z najstarších miest Európy. Španielčina sa mi tu doslova „prilepila na jazyk“, preto som sa rozhodla v jej učení pokračovať. No hoci je v lete Andalúzia plná horúceho slnka, v zime je tunajšie počasie chladné a neprívetivé. Práve preto som sa rozhodla odcestovať do teplých krajín Južnej Ameriky. Na prvý pohľad možno banálny dôvod bol pre mňa vstupenkou do nových dobrodružstiev.

O pár týždňov som už sedela v lietadle smerujúcom do Čile. Plánovala som tu navštevovať kurzy španielčiny, no napokon som v škole strávila len tri dni. Práve tu som sa totiž zoznámila s cestovateľmi, ktorí pokračovali na juh do Patagónie. Stačil opäť len malý kúsok odvahy a ja som bola znova na cestách. Prvý mesiac bol obdobím adaptovania sa. Na krajinu, nové podmienky, čas, ktorý v každom kúte sveta vnímajú ľudia inak. Zvyknutá na nepretržitý kolobeh povinností som mala potrebu všetko plánovať a mať pod kontrolou. To je však pri takomto spontánnom cestovaní nemožné. Môj kamarát Peter z Írska mi vysvetľoval: „Monika, nič neplánuj, nerieš do detailov. Užívaj si každý moment, ako sa len najviac dá. Ostatné sa vyrieši samo.“

Táto pravda ma nakoniec sprevádzala všetkými mojimi cestami. V jednej chvíli som sa napríklad ocitla v Argentíne pred mohutným ľadovcom Perito Moreno a s údivom hľadela na praskajúce obrovské kusy ľadu, ktoré s rachotom padali do mora. V tom momente som úplne zabudla na to, že pravdepodobne zmeškám kvôli oneskorenému odchodu autobusu lietadlo, ktorým som mala letieť vyššie na sever. Vodič autobusu sa rozhodol, že odchod z ľadovca posunie o hodinu, čo mi kompletne narušilo plány. Akoby zázrakom sa však v rovnakom čase pri mne zjavila partia starších amerických motorkárov, ktorí prechádzali kontinent na svojich harleyoch. Keďže som nemala inú možnosť, po dlhšom váhaní som sa nechala presvedčiť, že ma odvezú na letisko vzdialené asi 100 km. Nakoniec som z toho som mala neuveriteľný zážitok, veď nie každému sa naskytne príležitosť užívať si prekrásnu Patagóniu zo sedadla motorky. Ešte aj teraz si viem celkom živo vybaviť jej modré lagúny, vysoké končiare hôr, stepi, úžasné obrazce na oblohe a čistý patagónsky vzduch.

Takto som cestovala naprieč celým kontinentom. Prešla som Čile, Argentínu, Bolíviu, Peru, Galapágy či Ekvádor. Všetky tieto krajiny ma očarili svojou výnimočnosťou a ľuďmi, ktorých som v nich stretla. Musela by som napísať knihu, aby ich opísala presne tak, ako som ich zažila. V skratke vám preto priblížim aspoň niektoré príbehy, vďaka ktorým sa na chvíľu ocitnete v mojich dobrodružstvách.

Argentínske hory som precestovala s partiou cestovateľov, ktorí mi boli ako spolužiaci s vysokej školy, akoby som sa s nimi poznala už veľmi dlho. Spoločne sme absolvovali treking v nebezpečných, ale krásnych horách, v ktorých sa za deň dokážu vystriedať snáď všetky ročné obdobia. Prejsť divokú prírodu s ľadovcami, lagúnami, jazerami a strminou bez predpovede počasia, kde musíte prežiť v bojových podmienkach, sa dá iba s ľuďmi, s ktorými si rozumiete a ktorým veríte. Na takýchto miestach sa upevňujú priateľstvá na celý život.

Najdesivejší zážitok celého môjho putovania mi však priniesla až Bolívia. Do džungle na severe, ktorá sa začína mestečkom Rourrenabaque, som sa s kamarátmi vydala autobusom po takzvanej Ceste smrti, ako ju nazývajú miestni. Je to bezasfaltová cesta, ktorá lemuje vysoké horské masívy a má šírku jedného auta. Nanešťastie sa na nej náš autobus stretol v protismere s nákladným autom. Jediná možnosť, ako vyriešiť podobnú situáciu, je zacúvať po najbližšiu zákrutu, kde je cesta o čosi širšia a snažiť sa vzájomne obísť. Náš autobus ale prechádzal z vonkajšej strany, nakláňal sa do rokliny a kamene pod ním sa zosúvali dole. Všetci sme sa so strachom modlili, aby roklina pod nami nebola naša osudná (žiaľ, nešlo by o prvý prípad). V panike, ktorá zavládla, ubiehal čas úplne iným tempom. Napokon sme prežili, no dodnes mi prechádza mráz po chrbte, keď si spomeniem na túto hrôzostrašnú cestu. Napriek tomu ale na Bolíviu nedám dopustiť. Zažila som tu aj omnoho krajšie momenty, ktoré nakoniec vždy vyvážia jednu negatívnu skúsenosť.

Práve tu som napríklad spoznala Litovčanku Indre so životným príbehom nápadne pripomínajúcim ten môj, ktorá sa stala jednou z mojich najlepších priateliek v živote. Stretli sme sa na bolívijských soľných púšťach Salar de Uyuni, nádhernom kuse zeme s 10 miliardami ton soli, ktorá sa tu dodnes ťaží. Tu sa môžete vydať na niekoľkodňovú cestu džípom až po Dalího údolie, ktoré je plné nezvyčajných kamenných útvarov, lagún, sopiek, vriacich gejzírov a plameniakov. V noci síce teplota klesá na -30 °C, ale neopakovateľný a jednoducho famózny výhľad na hviezdy stojí za „trochu“ sebazaprenia. V prebdených mínusových nociach, počas ktorých vám ostáva len piť najtuhší alkohol, spievať a tancovať do rána, pri neustále pokazenom aute, každodenných defektoch a hodinách čakania na opravu dostane priateľstvo ten najpevnejší základ. S Indre sme neskôr precestovali aj niektoré krajiny Ázie a na naše cesty nikdy nezabudneme. Rovnako ako aj na niektoré spoločné tajomstvá...

Ak sa vám raz podarí zájsť na Galapágy, určite uznáte, že je to naozajstný raj plný najrozličnejších živočíchov. Všade okolo vás poletujú húfy vtáctva, na úzkych chodníčkoch sa bežne stretnete so 150 ročnou korytnačkou sloňou, ktorá vás uchváti svojou veľkosťou, či leguánmi rôznych farieb a tvarov. V mori môžete pozorovať farebné rybičky pripomínajúce rozprávkového Nema, škôlku rají, malých žralokov, alebo sa len tak hrať so šibalskými mláďatami uškatcov. Doslova prírodoveda naživo.

O tom, že každá krajina vo vás zanechá spomienky najmä podľa toho, akých ľudí v nej stretnete, som sa presvedčila aj v dedinke uprostred Ekvádoru. Po dlhej ceste horskými masívmi som vystúpila z autobusu kdesi na konci sveta. Tu ma oslovila staršia žena, oblečená v tradičnej suknici a klobúku. Pýtala sa ma, kto som a čo tam hľadám, kde mám muža a prečo som sama. Odpovedala som jej na všetky otázky a po chvíli ma sama pozvala k sebe domov. Takto som skončila v rodine s ôsmimi deťmi, v nádhernom, no zároveň surovom kraji. Ľudia sa tu snažia dopestovať obživu vysoko v horách a tváre majú ošľahané vetrom, preto pôsobia staršie než akými v skutočnosti sú. Napriek tomu však vyzerajú šťastne.

A napokon prišla Kolumbia. Od samého začiatku som za touto krajinou videla viac než krajinu opradenú povesťami o drogových karteloch. Priťahovala ma stále viac, až sa mi po príchode do nej stala doslova osudovou.

V jeden večer som sedela na terase záhradnej reštaurácie v malom, na pohľad ošarpanom kolumbijskom mestečku. Do oka mi padol Indián v širokej, ručne šitej bielej košeli so šnúrkami okolo krku. Hlavou mi preblesklo, že presne takú košeľu by bolo skvelé mať, na cestovanie v horúcich krajinách vyzerala byť ako stvorená! Chcela som ho osloviť a opýtať sa, kde ju môžem zohnať. Nenabrala som však odvahu a keď sa mi stratil z dohľadu, ľutovala som to celý zvyšok večera. Osud mi ale toto stretnutie zabezpečil aj po druhý raz a ja som už nemohla opäť zaváhať. Prihovorila som sa mu a náš rozhovor sa skončil naozaj neuveriteľne – pozvaním do jeho indiánskeho kmeňa, žijúceho hlboko v džungli.

Takáto šanca sa človeku nenaskytne každý deň. Preto som využila príležitosť a vybrala som sa do úplne iného sveta, ktorý je pre moderného človeka takmer nepredstaviteľný. Ľudia tu žijú v tesnom spojení s prírodou, bez prístupu elektriny. Varia na kamenných platniach a umývajú sa v miestnych vodopádoch, valiacich sa dole kamennými stenami. Obživu nachádzajú v prírode naokolo, kde je jej naozaj dostatok. Veľké prezreté avokáda, mangá, kakaovník, z ktorého vyrábajú domácu nutelu, graviola a ďalšie druhy toho najchutnejšieho ovocia a zeleniny im rastú doslova za domom. Ženy pečú kukuričné placky arepas, muži lovia ryby. Kým my sa snažíme zaraďovať do jedálnička aspoň trochu zdravej stravy, tu je prirodzenou súčasťou ich života a zároveň jedinou možnosťou.

Ako som sledovala každodenný život tohto indiánskeho kmeňa, všimla som si, že miestni obyvatelia zbierajú akési zvláštne orechy, ktoré sušia na slnku. La Tagua, vysvetlili mi, je rastlinná slonovina rastúca na palmách. Keď po vysušení stvrdne na kameň, materiál sa môže predať ďalej do Bogoty, kde sa z neho vyrábajú gombíky a rozličné, predovšetkým dekoratívne predmety. A presne takto som sa prvý raz stretla s plodmi La Tagua...

Myslím, že zvyšok môjho príbehu poznáte. A ak nie, stačí sa pozrieť sem /O mne/. Moje kolumbijské dobrodružstvá sa však ešte stále neskončili. Znova sa vydávam na cesty, aby som načerpala novú, sviežu inšpiráciu. Držte mi palce, už čoskoro vám prinesiem ďalšie zážitky aj novú, netradičnú kolekciu šperkov ColoMBiana!